O fantázií
Rozmýšlali ste už niekedy o tom čo to vlastne fantázia je? Ja sa to seba pýtam až teraz, a tak sa zdá, nie skúsim trochu porozmýšlať. Fantázia by mohol byť náš vnútorný svet, niečo ako miesto našich myšlienok, predstáv, prostredie nášho ja. Hoci hovorím o fantázií ako o svete, nieje to svet našej bežnej predstavy, je ako abstrahované abstraktum fyzického sveta okolo nás, ktoré sme si trochu pomenili, pootočili, niekde znegovali tak, aby sme mi sami mali pocit, že je to niečo neobyčajné a originálne. Náš vnútorný obraz. Človek síce, pravda, prispieva do tohto komplexu aktívne a často vlastnými myšliekami, predstavami, predtuchami aj zo sveta snov, ktoré svojim základom v podstate výrazne zasahujú, ba až sa vlievajú do fantázie nášho vedomia. Ale to čo dávame je a bude len transformáciou absolútnej pravdy, slov a pocitov končiacich tak či onak v deterministickej kauzalite. Inak povedané nič nové ale za to pekné. V každom prípade môžete tomu oponovať, veď predsa hranice ľudského vedomia ešte nikto nevidel, ani len nepocítil. A v duchu hesla infinity possibilities by sme s neveľkou námahou mohli zanedbať všetko, čo bolo povedané. Ale, je tu jedno ale. To sa nerobí.
Syntézou faktou by mohla vzniknúť nasledovná predstava: (poviem to matematicky) | zoberme si konečnú množinu elementov, koré sú súčasťou siete. Majú nadefinované svoje povinnosti, farby, pocity a pod. Zoberme si teraz istú imaginárnu bytosť (aj seba, je to jedno). Tá vníma túto sieť ako jeden celok, v tom lepšom prípade, jednoducho ako jeden homogénny pocit jedinečnej kvality. Táto bytosť síce nemôže poznať všetky pocity (ako pôsobenie systému), no môže poznať cestu k nim.
Tak to by bol krátky úvod k podstate fantázie, všeobecne chápanej ako osobná vec, s ktorou sa môžeme deliť, ale aj ju skryť. Na základe predošlích úvah môžeme (bez väčších predsudkov) vyhlásiť, že každého vnútorný svet jednotlivca je v podste niečím novým, charakteristickým.
V mysli sa mi otvára otázka: Je naša fantázia (prenesene vedomie) našim vlastníctvom? Môžeme s ňou narábať ako sa nám chce? A má vôbec niekto právo bez nášho vedomého súhlasu (pravdaže sa predpokladá už nejaký stav múdrosti) meniť ju? Obávam sa a veľmi silne pochybujem, že odpoveď vôbec existuje. Smola, také sú dôsledky kauzality, v ktorej žijeme. Ale mohlo by nám to poslúžiť aspoň pre lokálne výstupy. Tie aj naznačím ale ešte pred tým si treba znovu niečo ujasniť.
Pýtam sa: Čo je to literatúra? Literatúra je umenie. Literatúra je rovnako ako fantázia typom osobnej predstavy o veciach, tak ako som to povedal v úvode. Má schopnosť meniť a modifikovať sa v enormnom množstve, bez náznaku monotónnosti.
Ak teda čítame literatúru tak prijímame predstavy iných, v danom znení. Ak niekto potom tvrdí, že máme prijímať práve zvolené myšlienky a navyše majú sa stať aj súčasťou nášho vedomia, ktoré je východiskovým bodom pre našu fantáziu, nedopúšťa sa tak aj zásahu do nej?
Ak zoberieme tento problém len takto na sucho, priamo, zdá sa, že je to precedens našej slobode, ako nazývame štýl nášho života. Avšak, nebolo by tak, ak by sme o veciach, ktoré prostredníctvom umenia prijímame aj uvažovali, rozobrali ich do detailov, a tak hľadali ich vecnú správnosť, ktorá by mohla byť aj zárukou nášho pozitívneho ohlasu. Každopádne sme jasne dospeli k základom tritičnosti. Pretože nejde len o to vedieť a prijímať, ale posúdiť a vybrať si, každý osobitne.
Nechcem svojimi myšlienkami naznačovať žiadne opovrhovanie názormi, len hľadám spôsob lepšej komunikácie založenej skôr na našej vôli, než na našich zvykoch. A vôľa sa nedosahuje nutnosťou ale diskusiou, pochopením (niekedy aj vierou v názory iných ale o tom inokedy).