NaN
Možno sa Vám to už stalo, že ste sa pristihli ako pri rozhovore s nejakou osobou, teraz ani tak nezáleží na tom, či Vám bola blízka alebo nie, začínate rozmýšľať nad svojím životom a schopnosťami. Možno si pritom pripadáte úplne bezvýznamný alebo, ak sa ocitnú myšlienky až na kraji, tak "chudý" v zmysle toho, či nieste schopný takých vecí ako osoba s ktorou sa rozprávate, alebo ktorá k Vám hovorí. Rozmýšlal som nad tým, či je vôbec opodstatnené sa zaoberať takýmito myšlienkami, ktoré ako keby ani nepatrili do mojej hlavy. Dosť čudné, či nie? Tak sa zdá, ich jediným účelom je len podlomiť vlastnú sebavedomosť, a tak byť v podstate len na škodu. Každopádne musím povedať. Hovorím musím, hoci nemusím, ono je to dosť zákerné slovo i tak, že ak si uvedomíme prečo takéto predstavy o bezcennosti "mňa" (znie to trochu afektovane, ale chápte to správne) vznikajú, nie ani tak z vecných dôvodou ale skôr z podstaty nášho uvažovania, tak môžeme dospieť k stavu. Stavu kedy dokážeme byť integrálnou súčasťou rozhovoru, diskusie či spoločnosti ako takej bez pocitou úzkosti alebo strachu z vlastnej neschopnosti. Nieje účelom života sa haniť, alebo, i keď to bude znieť možno umelo či neprimerane na tieto riadky, báť sa z vlastných chýb (a chyby z chýb tvoriť). Pravdepodobne bude to, čo nám chýba v schopnosti vymaniť sa z predsudkou a zbytočného kladenia si takzvaných cieľov, ktoré však neexistujú z našej vlastnej vôle ale len z tritičnosti vlastného "ega" (trochu tvrdé, avšak treba to brať vo viacerích rovinách).
Niet nič nezvyčajné a častokrát i bežné ak sa človek niečomu venuje. Venuje sa tomu rát a s vervou. Avšak v živote narazí na iného človekam, ktorý sa tak isto aktívne venuje tomu istému, tej istej veci ako ten prvý. Logicky vyvstáva otázka, čo sa stane, ako bude reagovať ten človek na to, keď uvidí niekoho iného, kto by mal byť jeho "odrazom v zrkadle" v zmysle tejto činnosti. Bude sa cítiť pohoršený, pobúrený alebo utlačený, neistý a neschopný viac menej vysporiadať sa s takouto situáciou. Zámerne nehovorím správne sa vysporiadať, lebo slovíčko "správne" by sa správne nemalo používať, je príliš silné na to, že je len slovom. Niekedy sa zdá - naša myseľ nepripustí tento fakt koexistencie dvoch ľudí majúcich v jednej veci spoločné zámery, vznikne skrat, uvažovanie nemôže pokračovať a situácia sa vyhrotí presunom pozornosti na inú vec. Je to jedna z vážnych otázok a de facto problém - ako riešiť takýto stred? Závisí to snáť od nás vôbec: niečo takéto riešiť, pristúpiť na spluprácu, či byť nezainteresovaný, či snáď až trpieť alebo z nedostatku spútanosti konflikt vyostriť. V podstate ide o stred záujmov, takže čo by sme od toho čakali?
Náš svet má snahu vytvárať množstvo paralelných navonok podobných vlákien. Zdá sa potom, že nič iné než klišé tak nevyhovuje. Treba však brať v úvahu, že ten svet až taký malí nieje a tento proces je tak vynútený. Otázka znie, ako to prijať, hrubo a neokrôchane povedané, ako s tým žiť.
Ako tak prechádzam cez dni, niekedy s radosťou inokedy len tak, ako keď rozmýšlate, častokrát vraciam sa k istej veci, alebo skôr pocitu, pretože to pocit je, čo sa zdá byť navonok tak trochu zvláštne, lebo bytie sa prezentuje ako otázka myšlienok a faktov. Ten pocit vskutku zvláštny, je spôsobom vnímania spokojnosti a spôsobu ako sa robíme šťastnejšími, na tom totiž majú zásluhu detaily, ktoré postavia pocit, tie pocity vzkvetú do predstavy, a tak to ide ďalej až sa vznášate v opojení sily vlastného rozumu. Pravdaže, ak to neskončí skôr alebo podobne... Takáto vec pravdaže nemôže byť ako niečo dané, lebo to jednoducho nieje dané a dokonca i bežné, ako sa dosť často vidí. Ale jedným z možných spôsobov ako vyriešit stret tých paralelne plynúcich a na vonok podobných vlákien je v schopnosti prijať skutočnosť, alebo aspoň to ako sa nám javí, vo svojej štrukturálnej podobe, nevnímať veci ako nespojiteľné z presvedčenia ale hľadať krásu (teda byť rád) v kontinuite existujúcej len vďaka tomu, že tie vlákna do seba zapadli. Dosť bizardné, ľahko napísateľné no pekné ako veľa krásnych vecí. Čo už, možno sa zdá, že som sem už dlho nič nenapísal a tým pádom mi treba sa vypísať, ale ani sám vlastne neviem ako to je v skutočnositi. Či potrebujeme veľa slov aby sme zakryli nedokonalosť slov, alebo potrebujeme veľa myšlienok nad jednoduchými otázkami aby sme nezaťažovali papier písaním.
Pár dní dozadu ma napádalo nejako viac vecí na písanie ale z titulu ľudskej mysle mi to nejako ušlo a asi sa k tomu budem ešte vracať inokedy. Napadá ma už len jedna vec, ľudia niesú jednoduché čísla aby sa dali porovnávať.